Zuska Kepplová se narodila v roce 1982 v Bratislavě, kde vystudovala dramaturgii a scenáristiku na Vysoké škole múzických umění. V roce 2011 vydala novelu Buchty švabachom. „Chcela som ponúknuť priestor, kde by sa zozbierali skúsenosti mladých Slovákov pracujúcich alebo študujúcich v zahraničí.“
Literární kritika její první prózu pochválila. „Kniha je zručným spracovaním aktuálnych tém, akými sú mesto a dvojdomovosť... , ale aj postsocializmus a feminizmus. Autorka navyše do ovzdušia slovenskej literatúry prináša čerstvý závan aj z hľadiska zobrazenia sexuality,“ napsala o díle Lenka Krištofová.
Dalšími prózami byly 57 km od Taškentu (2013) a Reflux (2015) o generaci mileniálů. Stala se vítězkou soutěže Povídka 2005.
„Joseph Conrad sa naučil dokonale štylizovať v angličtine, no prízvuku sa vraj nikdy nezbavil. Jeho Heart of Darkness je ťažiskovým dielom problematizujúcim zlo v srdci impéria. Vrt do podstaty zla je tiež témou Kozmu Witolda Gombrowicza. Drobné znaky anti-systému sú vpletené do každodennosti: obesený vrabec, krivé ústa slúžky,“ napsala autorka v roce 2012 o polské literatuře.
Zuska Kepplová na festivalu Měsíc autorského čtení přečetla ukázku ze své nejnovější knihy Buchty švabachom. Psala ji skoro deset let, protože materiál sbírala ještě v době studií. Za jejím vydáním stojí propagátor slovenské literatury a vydavatel Kali Bagala, který si autorku pamatoval ze soutěže.
V jednom rozhovoru padl dotaz na její spisovatelskou povahu. „Ťažko sa sama obsiahnuť a zaradiť. Funguje to pre mňa asi takto: Nedávno sme sa s priateľom obzerali v zrkadlovom odraze vo výťahu a on vraví: „Aha, z tohto uhla som sa ešte nikdy nevidel... Hm, máš pravdu, tie vlasy mám vzadu celkom v pohode, ešte to netreba strihať.“ Aby som lepšie rozumela tomu, ako píšem, potrebujem sústavu zrkadiel, a ak všetko dobre ide, mala by nimi byť kritika. Niekedy sama preberám slová recenzentov a kritičiek, aby som svoje písanie charakterizovala. To neznamená, že neviem, čo činím, iba si tie vlasy vzadu jednoducho nevidím.“
Podle ní tkví hlavní problém literatury v míře mezi "řečeným a zamlčeným". „Pri práci s vlastnými textami aj s textami iných som si všimla, že dobré písanie je o neustálom hľadaní tejto línie – ak sa všetko povie, skĺzavame do akejsi doslovnosti a čitateľovi sa tak ponúka jediné (ploché) riešenie; ak sa zase priveľa utají, text zostane príliš introvertný, obracia sa čitateľovi chrbtom. Ťažko však - vypočítať - text otvorený každému, pretože správna miera povedania/utajenia nemusí byť pre všetkých rovnaká,“ uvedla v rozhovoru.