Profesor, prozaik a literární teoretik Stanislav Rakús se narodil v roce 1940 v Šúrovciach a od 1969 pracoval Filozofické fakultě UPJŠ. Debutoval novelou Žobráci (1976), náměty z historie čerpal i v povídkách sbírky Pieseň o studničnej vode (1979). Vlastní pedagogické zkušenosti zpracoval v novele Temporálne poznámky (1993), v Nenapísanom románe (2004) a Excentrickej univerzite (2008).
Vedle uměleckých próz a knih pro děti vydal řadu teoretických knižních publikcí na téma problematiky prozaického textu. Rakús je rodinným stříbrem vydavatelství K. K. Bagaly, kde vyšlo celé jeho prozaické dílo. Získal Cenu Dominika Tatarky a Anasoft Literu 2010.
Na Měsíci autorského čtení v roce 2014 prozradil, jaký má vztah k autorským čtením. „V slovenčine je na autorské čítanie nešťastné slovo „čítačka“, nemám veľmi v obľube tieto slangové podoby slov. Nemám k verejným čítaniam úplne kladný vzťah, lebo považujem literatúru a text za médium na tichý príjem.“
Rakús v duchu moderního púojetí literatury sahá i na osobní prožitky. „Literatúru pokladám za fikciu, no mnohé z činov a zážitkov svojich postáv som okúsil na vlastnej koži už len preto, že ako človek roztržitý, ktorého - povedané slovami Alexandra Matušku - humor vyhľadáva aj bez jeho pričinenia, som si sám sebe neraz literárnym objektom.“
Prozaik popisuje svoje témata s ohledem na všudypřítomné tajemství bytí. „Usilujem sa o to, aby konflikty v sujete žena a muž nevyplývali z programovej promiskuity a orientácie na telesnosť, ktorej by ako atraktívnej a biologicky prirodzenej téme rozumeli, keby vedeli čítať, aj animálne tvory, ale z veľkosti zanedbávaných a podceňovaných maličkostí. Z duchovného hľadiska skrýva v sebe ľudské indivíduum, či už ide o ženu, alebo o muža, značnú mieru tajomstva. Keďže podľa pozoruhodného vyjadrenia Čechova je úlohou beletristu svedčiť, nie súdiť, potom by mal autor pri stvárňovaní činov a povahy ženských i mužských postáv dať čitateľovi prostredníctvom náznaku a nedopovedania príležitosť na vlastné posúdenie a dotváranie textovej situácie.“