Kapitáňová: Musím vedieť, o čom píšem, kým začnem písať
Daniela Kapitáňová se narodila 30. června 1956 v Komárně. Je absolventkou divadelní režie na pražské FAMU a spolupracovala s divadlem Thália. Povzbuzena úspěchem v literární Kaliho soutěži Poviedka '96 napsala novelu Samko Tále. Pro Sme a Pravdu psala sloupečky, učila žurnalistiku na UKF v Nitre. Pracuje jako redaktorka a dramaturgyně ve Slovenském rozhlase, žije v Bratislavě.
Z Komárna odešla na vysokou školu do Prahy, a přestože u divadla nezůstala, na studia vzpomíná v dobrém. „Neustále nám vtĺkali tých päť rokov štúdia divadelnej réžie, že kým niečo začnem robiť, musím si jasne uvedomiť, o čom to je. Musím vedieť, o čom píšem, kým začnem písať. Škola ma naučila dodržiavať termíny, lebo keď raz ti príde pätnásť hercov na skúšku, tak ty nemôžeš neprísť! Keď sa povie o tretej, tak o dve minúty tri som tam. A česká mentalita ma naučila nebyť patetickou. Za to som veľmi povďačná,“ svěřila se.
Jižní Slovensko se specifickým způsobem podepsalo na jejím dospívání. „Ja som vlastne v detstve trpela syndrómom emigranta, lebo my sme tam nepatrili, boli sme emigranti, ktorí tam nemali hroby, kamarátov, zázemie. A ja som si až v dospelosti uvedomila, že o Komárne nič neviem. Lebo keď naši rodičia rozprávali o domove, tak to bolo vždy „tam”, nikdy nie tu,“ vysvětluje.
Vlivem výchovy svého otce, který neměl rád ani Čechy, ani Maďary a Židy, se naučila maďarsky. „A práve vďaka tomu jazyku som pochopila mnohé veci – Trianon, maďarskú traumu, to, ako sme kolonializovali juh, ako sme sa my, Slováci, s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov. V skutočnosti sme boli smiešni,“ řekla v jednom rozhovoru.
„Všimla som si, že autori vôbec veľmi radi dávajú svojim hrdinom svoj vlastný vek. Ja si myslím, a to by som asi nemala hovoriť, lebo tak padajú modly, že je tam viac racionálneho, viac premysleného,“ popsala svou literární zkušenost.
