Myslím na to v samotnom tekutom skupenstve tohto „písomyslenia“
Básník, textař, prozaik, esejista, překladatel a dvorní textař Deža Ursinyho - Ivan Štrpka. Narodil se roce 1944 v Hlohovci. Vystudoval slovenštinu a španělštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval jako redaktor, i jako dramaturg ve Slovenské televizi. Jako šéfredaktor vedl legendární časopis Romboid, který založil Laco Novomeský.
Vydal knihu esejí Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) a prózu Rukojemník (1999), překládal J. L. Borgese, M. de Cervanta a F. Pessoua. Vydal také řadu básnických sbírek – první Krátke detstvo kopijníkov (1969), mezi poslední patří sbírka Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad (2010).
Ivan Štrpka je spojen s autory označovanými na Slovensku za Osamělé běžce. „Štrpkova poézia beží ako film, pestuje kult pohybu, rýchleho striedania obrazov. Využíva prestrih, detail, příběh,“ nastínil autorovy verše Štefan Moravčík.
„Čo robím uprostred všetkých tých skvelých tenisových loptičiek, uprostred všetkých valiacich sa rečí a záplav bublajúcich slov. Uprostred všetkých skvelých hotových konštrukcií a sietí zvádzajúcich k okamžitej hladkej komunikácii zo všetkých možných strán? Píšem. Píšem celkom inú sieť: otvárajúcu a utvárajúcu sa pre každú svoju živú príležitosť vždy celkom od začiatku, odznova,“ napsal v textu Quo vadis podľa Ivana Štrpku pro Větrné mlýny.
Štrpka popsal v jednom rozhovoru i své první literární pnutí. „Povedal by som, že to s človekom začne hýbať samo. Rád som čítal cestopisy a hoci len z výletu do lesa som si potom robil poznámky. Čítal som stále viac, dostal som sa aj k básničkám, avšak viac pozornosti som spočiatku ako čitateľ venoval próze. Náhodou sa mi neskôr dostal do ruky časopis Mladá tvorba, niečo som napísal, ani neviem celkom prečo, a poslal to tam a oni môj text uverejnili. Potom som sa v tom už viezol a zostalo mi to. V písaní som videl možnosť sebaprezentácie a nielen rýchlodobé vyliatie si srdca,“ řekl básník a textař.
„Sieť (sa) tvorí: píšem a myslím na to v samotnom tekutom skupenstve tohto „písomyslenia“. Sledujem stále povahu tejto živo odvíjajúcej sa súvislosti, ktorá môže utvárať seba aj mňa. Tu a teraz. Táto prenosná skúsenosť je aktuálna alebo vôbec nie je. Ako živý jazyk,“ uvedl také v rozhovoru.
A doplnil: „Práve píšem čosi pre Veterné mlyny. A už sa črtá prvý, takmer ľahko zovšeobecňujúci postulát . Uprostred ulice sa zohýnam a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Zohýnam sa a zdvíham tenisovú loptičku. Všetko, čo treba v tejto chvíli vedieť o veci, je obsiahnuté v nej.“
