Fulmeková: Desí ma, že v spoločnosti legitímne zaznievajú neprijateľné názory

Denisa Fulmeková se narodila v roce 1967. Vystudovala žurnalistiku na Univerzitě Komenského v Bratislavě. Pracovala jako redaktorka „Literárneho týždenníka“, deníku Telegraf, mesíčníku „Štýl“, byla šéfredaktorkou dvouměsíčníku „Orientácia“.

Pracuje na volné noze, kromě literatury píše fejetony. Debutovala pod pseudonymem Mina Murrayová knihou „Tak čo teda?“ (2001). Vydala básnickou sbírku „Som takmer preč“ (2004) a spolu s Petrom Macsovszkym napsala „Klebetromán“ (2004).  Vydala knihy: Som takmer preč, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Štrikovaní frajeri a Konválie, která se dostala do finále Anasoft litery.

„A pokiaľ ide o literárne pomery, ženy v literatúre nemali také pevné miesto jako dnes, emancipácia na Slovensku, vrátane tej umeleckej, postupovala pomaly a bola hatená rôznymi prekážkami – o rasovej, ako v příběhu Konválie, ani nehovoriac,“ uvedla v jednom rozhovoru.

Autorka četla a studovala básnícky slovenské katolické moderny. A v rozhovru je i jmenovala. „Asi to nikoho neprekvapí, ale je to najmä poézia Rudolfa Dilonga. Jeho dielo mám aj najviac prečítané, z ostatných autorov som čítala niečo od Silana, Veigla a osobitne ma zaujala ešte Antológia mladej slovenskej poézie z roku 1933, ktorú zostavil Dilong a sú tam verše, ktorými sa predstavili hádam všetci významnejší predstavitelia katolíckej moderny.“

Pro mnoho mladých je ovšem Dilong jen postava z čítanek. „To mi nezišlo na um, ako sa na to budú dívať mladí ľudia. Rada by som však podotkla, že túto knihu som nepísala ako provokáciu, pretože nie Dilongov stav rehoľníka je tu najpodstatnejší. Usilovala som sa skôr poukázať na to, čo spraví so životmi ľudí vojna. Ako zmarí ich sny a ako sa premietne aj do ďalších generácií.“

„Desí ma, že v spoločnosti legitímne zaznievajú neprijateľné názory, opätovné rasové predsudky a bulvárne médiá podnecujú v ľuďoch tie najhoršie vlastnosti – závisť, nenávisť, primitívnosť.“