Braňo Hochel: Byť presný v próze žerie veľa času
Braňo Hochel se narodil v roce 1951 v Bratislavě a zemřel v roce 2015 tamtéž. Studium slovenštiny a angličtiny absolvoval na FFUK Bratislava v roce 1975 a od té doby na fakultě i působil. Byl externím redaktorem Revue světové literatury a Kultúrneho života. Od počátku 70. let publikoval literární kritiky, věnoval se výzkumu překladu a interpretaci děl slovenských autorů. Překládal z angličtiny.
Braňo Hochel psal také básně a prózy. „Ja som toho chlapa! Toho provokatéra! Toho trávara! Toho ježiša asi pred rokom stretol! A viete, kto to je! Záhradník! Obyčajný záhradník! Fakt záhradník! Ak by ste šli do toho bývalého Petrovho či Jurovho dvora! Pozrieť sa stade na tú fresku napríklad! Na toho koňajazdcazástavu! Zastavte sa v tých záhradkách! A povedzte im, že to bol naozaj záhradník!“ naspal v povídce Záhradník.
„Dešifrovať jazyk poézie – na to sa nájde menej ochotných čitateľov, na prózu viac. Na druhej strane – keď sa mi podarí presne zachytiť, čo chcem, v niekoľkých veršoch (alebo si to aspoň navrávam), som spokojný, môžem sa venovať inému. Byť presný v próze žerie veľa času,“ popsal v rozhovoru pro slovenské Literární informační centrum rozdíl mezi poezií a prózou.
Zavzpomínal také na totalitní časy života v bývalém Československu. „Bol som si primerane vedomý, že som občanom druhej kategórie. S podobnými druhotriednymi občanmi sme sa v tejto škatuľke cítili slobodní, vonkajší potemkinovský svet sa nás veľmi netýkal, ani sme sa s ním – okrem pragmatických situácií – nestýkali; výnimkou boli iba niektoré aktivity z rodu „ostrovov pozitívnej deviácie“.“
Hochel popsal i hru, kterou autor psaným textem rozehrává se svými čtenáři. „Literatúra je vždy hra autora s čitateľom podľa nepísaných, ale relatívne presných súvekých pravidiel, konvencií, úzu. Môžeme hrať sedmu, vojnu či šnapsa alebo mariáš, preferans či bridž, žolíka či bulíka alebo kanastu... Ale každý čitateľ si vyberá, preferuje inú hru.“
Postil i postavení slovenské literatury. „Nesmeruje nikam, nemá sa kam posunúť. U nás – rovnako ako vo svete – bude tam, kde vždy bola aj je: na okraji „spoločenského rebríčka“. Len kedy-tedy z nej niečo prekvapká do relevantného kolektívneho vedomia, zarezonuje. U nás sa časom pravdepodobne ešte posilní jej rekreatívna funkcia; rezíduá našej romantickej predstavy (pretrvávajúce najmä u nečitateľov a v školskom vyučovaní), že má riešiť „veľké veci“, budú upadať do zabudnutia.“
