Panuje tu blbá nálada. A intuitívnu vieru vystriedal pocit obáv, ohrozenia a rezignácie
Márius Kopcsay se narodil 21. dubna 1968 v Bratislavě. Vystudoval obor chemie a fyzika na Univerzitě Komenského v Bratislavě. Po roce 1989 se začal věnovat žurnalistice. Vedle psaní se věnuje i hudbě – hrál v kapele Prešporok a stojí z a projektem Jeden pán. V letech 1996, 1997 a 2000 se úspěšně zúčastnil soutěže "Poviedka".
Za debutovou sbírku povídek Kritický deň (1998) získal Cenu Ivana Kraska, byl finalistou prestižní slovenské literární ceny Anasoft litera v letech 2006, 2007, 2009, 2010 a 2015. Česky vyšla jeho kniha povídek Stratené roky (2008).
„Neviem si predstaviť, že by som písal niečo, čo nemám osobne zažité... Nie je to však denníkové písanie, vlastné zážitky sa snažím literárne štylizovať a posúvať aj do iných polôh, hoci môže vznikať dojem, že text je oveľa viac autobiografický, než v skutočnosti je... Dôležité je, aby to pôsobilo dôveryhodne, aby sa nedalo rozlíšiť, čo bola pravda a čo literárna fikcia. V mojom prípade by som teda hovoril skôr o štylizovanej autobiografickosti,“ řekl o vlastní tvorbě.
„Najviac ma ovplyvňuje osobná skúsenosť. Z tohto pohľadu žijem vlastne konvenčný život. Mám manželku, dve deti, novinársku profesiu, ktorá je pomerne prozaická. Myslím si, že dnešná novinárčina nie je natoľko intelektuálska, ako bola v časoch povedzme Karla Čapka. Je v nej viac remesla. Na druhej strane žijem v prostredí, voči ktorému cítim množstvo výhrad. Nechcem to konkretizovať politicky, ale všeobecnejšie, ako spoločenský problém. Žijem v spoločnosti, v ktorej sa ťažko uplatňuje spravodlivosť, v ktorej neplatia bežné pravidlá slušného spoločenského správania, ba ani len pravidlá cestnej premávky, z ktorej vymizla kultúra, úcta k prostrediu, solidarita,“ řekl v rozhovoru, který s ním vedl Ľuboš Svetoň.
Autor kdesi připodobnil psací stroj k parní lokomotivě... Ale umí pochválit i computer. „Počítač má zase iné prednosti, nemusím meniť papier, prečítať si po sebe hneď každú stránku, opraviť ju, môj výtvor je zapísaný kdesi na disku a dá sa s ním pracovať. Počítač je komfortnejší. Napriek tomu mám jednu úchylku: rád píšem v programe T 602. Má stabilný typ písma, normostrana sa ľahko vypočíta. Dobre sa v ňom píšu texty, ktoré sa ďalej graficky v novinách alebo inde zalamujú,“ uvedl.
„Zisťujeme, že spoločnosť je roky pod paľbou protizápadnej propagandy, alebo si povedzme rovno, že ohlupovania, že sa v ľuďoch jatria negatívne emócie, znechutenie, ale napríklad aj rasizmus a extrémne nálady. Panuje tu blbá nálada. A aspoň intuitívnu vieru, že sa náš život, hoci kľukatými zákrutami, uberá k vyššej kvalite, vystriedal pocit obáv, ohrozenia a rezignácie. Ak neodoláme, môžeme ľahko prísť aj o to zdanlivé málo, čo máme, teda slobodu – a až následne zistíme, že to málo bolo v skutočnosti veľmi veľa,“ poznamenal v jiném rozhovoru.
