Autorské čítania transformuje to neviditeľné do viditeľného
Básnířka a překladatelka Mila Haugová se narodila v roce 1942 v Budapešti. Po několikanásobném stěhování se její rodina usadila v Zaječej doline nedaleko Levíc. Vystudovala vysokou školu zemědělskou, stala se agronomkou, později učitelkou. Poté, co se přestěhovala do Bratislavy, byla deset let redaktorkou časopisu Romboid.
Je autorkou řady sbírek poezie: Plant Room (2011), Záhrada: labyrint: hniezdo (2012), Cetonia aurata (2013) a Krajina vo mne (2015). V roce 2010 publikovala pod názvem Zrkadlo dovnútra své paměti. Její původní tvorbu doplňují také překlady – S. Plath, M. Tikkanen, I. Bachmann, S. Kirsch a další.
„Haugovej tvorba sa javí ako spôsob poznávania sveta a prebývania v ňom, ako nástroj odhaľovania a modelovania jeho poriadku, smerovania a aproximácie k absolútnej pravde, jadru, zákonitostiam existencie človeka,“ napsala Ivana Hostová.
Považujete autorské čtení za ústrojnou součást spisovatelského povolání, nebo je to něco navíc?
Považujem to za vzácnu možnosť čítať svoje básne aj mimo Bratislavy a za, aj ak nie celkom ústrojnú súčasť, ale za príležitostný kontakt s čitateľmi...
Popište, co je za rostoucí popularitou autorských čtení?
Myslím, že autorské čítania sú niečim živým, bezprostredným, kontaktom s niekym, kto Vám sprostredkuje o svete to, čo eventuálne Vy nevnímate: transformuje to neviditeľné do viditeľného a zároveň azda uspokojuje aj potrebu autentického kontaktu...
Má být spisovatel společensky angažovaná osobnost?
To záleží na naturele píšuceho. Ja sama inklinujem a prevažne píšem subjektivnu lyriku - možno niečo ako confessional poetry, ale určite sa dotýkam aj tém spoločenských. Vlastne každé písanie je angažovanie v tom zmysle, že ten, kto tvorí, verí, že písaním prispieva k sceľovaniu rán, ktoré dostávame a k harmonizácii... a zachovaniu prevahy dobra nad zlom...
Nesou básníci a romanopisci nějakou zvláštní zodpovědnost, kterou jiní smrtelníci nemají?
Áno, myslím, že nesieme, tým, že máme o niečo ostrejšie vnímanie ako iní smrteľníci, vidíme viac a hlbšie veci, súvislosti a vzťahy. Ak mám niekedy také dni, že to nevidím a neuvedomujem si, tak si hovorím, že nežijem básnicky...
Báseň je často modlitbou, vzývaním, pohľadom do minulosti aj do budúcnosti, ktorá vrhá tieň... Beriem vážne slová, ktoré napíšem a stojím si za nimi a preto predpokladám, že aj ostatní by mali svoje slová brať tak... aj keď možno niekedy len píšeme na vodu ako starí japonskí básnici... "Môj život mizne / ako slová písané na vodu. / Zaprisahávam božstvá / nech mi pomáhajú ešte raz / stretnúť lásku. (Kakinomoto Hitomaro, cisár poézie , Manjóšu 7 storočie.) Je tu ešte zvláštna zodpovednosť zaznamenávania, aj preto vieme, že túžby a city starých Japoncov a ich rozmýšľanie o živote neboli nášmu až také vzdialené... a to je skvelý pocit zachovávania ľudskej kontinuity a zároveň nádeje, že písanie je zmysluplné...
